Bulharsko 3.7.-24.7.2010

Konečne nastal ten vytúžený okamih- deň odjazdu na takmer mesačné putovanie po Maďarsku,  Srbsku a Bulharsku. V piatok nakladám seba, bicykeľ a všetko potrebné na cestu do ranného vlaku,  ktorý všetko dopraví do Komárna. Odtiaľ už idem po „svojích. V cieľovej stanici vystupujem po  poľudni   za   36st.  horúčavy  a  začínam  ukrajovať  prvé kilometre  maďarskej  roviny,  lemovanej  kukuricou a slnečnicou. Na tretí deň prekračujem srbské hranice, zmena meny a rovina sa po  prekročení Dunaja u Smederovo začína nenápadne dvíhať. U kúpeľov Ždrelo(tu je priamo u cesty  volne prístupný bazén s term. vodou) sa cesta spolu s riečkou Mlava vnára do hôr- proti jej prúdu,  teda stúpa. Po niekoľkých kilometroch sa objavuje vľavo Gornjacka Klisura- stavba v skalnej dutine. Údolie sa zužuje, aby sa na jednom mieste rošírilo a poskytlo miesto pre kláštor Gornjak,  hosp. budovy a stavbu hotelíka priamo u cesty. Náročné stúpanie končí v malebnom kúpeľnom  mestečku- tu končím pre dnešok aj ja v malom hotelíku. Druhý deň ma čaká dlhé stúpanie cez štyri priesmyky ( 522,920,875 a 860m n.m.) a náročný zjazd do Zaječaru, treba si oddýchnúť.
       Mestečko   opúšťam   zavčasu. Než začne páliť slnko, mám stúpania za sebou a pomalu sa premiestňujem k hraničnému prechodu Vrška Čuka- ten je takisto na vrchole stúpania- a som v  Bulharsku. V Kireevu v miestnom obchodíku večeriam a nocľah v opustenej budove družstva je  môj dnešný  „hotel“. Jedno z prekrásnych miest Bulharska sa hlási z diaľky – červenkasté skaliská  a  stľpy pod televíznym vysielačom na jednom z vrchoľov pohoria Vesec a červené strechy domov  malého mestečka-Beogradčik. Mesto stráži stará rímske pevnosť s novšou dostavbou.
       Na trase je prvý z kláštorov- Čiprovský. Je na odbočke z hl.cesty iba 6km vzdialený, ale zatvorený a neobývaný- iba ako lákadlo pre turistov. Dnes ma čaká najvyšší bod- Petrohanský Preval-1420m n.m. Stúpanie nieje značené-ako všetky v Bulharsku- má ale min 14% a 25km po rozbitej ceste. Na vrchoľe je nádrž, križovatka a zatvorená chata- dolu cesta zasa rozbitá, prudké klesanie 12km a je tu Ginci, dedinka preslávená ovčím jogurtom(a moje noclažisko v novostavbe).
         Po ránu stúpanie na Bučin Prohod, nekonečný obchvat Sofie a som na hlavnom ťahu na Grécko,z ktorého odbáčam za Sandanski na Melnik- mesto vína a piskovcových pyramíd. Je šikovne skryté a cesta k nemu je ako hojdačka- prudko hore a dole až sa znenazdajky vynorí po  20km-och. Je veľmi malebné a plné turistov. Obchodíky i súkromníci núkajú miestne červené víno, med, rôzne zaváraniny a- čo je pre mňa dôležité- lacné ubytovanie.
        Ráno pokračujem na Rožen, malú dedinku s malebným kláštorom, 8km vzdialenou. Skratkou schádzam na hl. cestu na Goce Dolčev, cez Popski preslap (1120m n.m.) a tu končím v tur. ubytovni  neďaleko centra(philbar@abv.bg, tel.0751 6 7474,6 41 77). Druhý deň je hustá hmľa- bude teda  pekne. Po troch hodinách stretávam dvojicu polských cykloturistov- máme stejnú cestu, teda ideme spolu. Popoľudni sa zamračí a začína hrmieť, napokon aj prší- po hodinke prestáva. Dorazíme do Borina- musulmanského mestečka s mešitami a opäť leje. Neďaľeký hotel ponúka jedlo a  prístrešie- neváhame. Nakonec je z toho nocľah v malom hotelíku s prepychom tepľej vody a  mešity oproti za 10Lv-ľudovú cenu. Poliaci musia byť druhý deň večer v Plovdive- stretnú sa tam  celá skupina  na hoteli a ráno idú spoločne vlakom do Burgasu. Na to, že je mesto 120km vzdialené a nepoznajú terén, sa veľmi neponáhľajú. Som na izbe s mužskou polovičkou-ráno sme obaja hotoví do siedmej, ženská časť však pokojne vyspáva, tak sa lúčim a vyrážam opäťdo hmly. Po chvíli prechádzam okolo odbočky na Triglav a váham. Rozhoduje však 12km stúpania tam a tá istá  cesta späť, skorá ranná hodina-teda čakanie na otvorenie- pokračujem ďaľej kaňonom popri rieke Kričim,   ktorá   sa   vlieva   do   Vači.   Na   tej   je   sústava   dvoch   priehrad   a   tretia   je   vo   výstavbe-  staveniskom prechádzam po dne a tunelom v hrádzi sa dostávam na druhú stranu. Takisto sa buduje  nová cesta o 100m vyššie a za hrádzou sa napája na pôvodnú. Rieka tečie úzkym a vysokým  skalnatým kaňonom- hrádza je teda úzka a asi 100m vysoká. Údolie sa rozširuje až u mesta Kričim, tu mením smer na Pazardžik. Mestom idem po piatej a v centre sa mi zdá, ako by bicykeľ  „plával“-zastavujem a po prehliadke zjisťujem ulomený ľavý úchyt nosiča. Končím v blízkom  hoteli a ráno mi  ochotný robotník zajisťuje opravu aj s odvozom. Som rád, že sa to stalo v  mieste ,kde je možnosť opravy- nečakaný výdaj 45Lv za noc, raňajky a opravu je daň za to, že už  bude všetko OK.
         Dnes ma čaká celkom „rovina“ až do Rakovice a Iskarská roklina. Do piatej to zvládam a som v kláštore Čerepiš. Tu u igumena v kostolíku zajednávam ubytovanie v kláštore za 10Lv a končím. Po ubytovaní, hygiene, praní a večeri si prezerám objekt kláštora, umiestneného pod cestou u rieky  Iskar. Mám ceľkom pokoj- turisti už sú preč a ja som jediný ubytovaný(okrem domácich mníchov).
         Nastáva predposledný deň a posledná noc v Bulharsku- verím, že budú príjemné, ako celý pobyt doteraz. Aj tak je-Iskarská roklina je úchvatná, cestou stretávam býv. proficyklistu(jazdil  Závod mieru za  NDR-Atanas  Taskow-  andi2007@abv.bg), ktorý ma pozve na  „kus reči“ a  pohostenie. Nocľah  mám  v súkromí  v Tuden, malej  dedinke  za  Godeč(18  km pred  srbskými  hranicami). Domáci sú milí manželia na dôchodku(zo Sofie  david_antonov@abv.bg), ktorí sú tu celé leto. Dostane sa aj na tradičné pohostenie-kebabče, šopský šalát a nezbytný kalíštek rakije.  Posledný deň sa so mnou Bulharsko lúči „malým Petrohanom“,10km-ovým stúpaním k srbkému prechodu Kalotina. Konečne som tu, mením leva na dináre, zvyšok leva odkladám a pokračujem na  Niš popri rieke Nišava. Tá za Dimitovgradom tvorí takisto kaňon až pred Niš. Až pred Beograd ide súbežne s diaľnicou stará cesta- je o niečo dlhšia, nie taká rovná, ale prechádza cez dediny a tu sa môžem osviežiť a oddýchnúť. Pretože tu už nieje nič zaujímavé, som na hraniciach piaty deň- a nastávajú maďarské roviny. Po   troch dňoch- posledný proti silnému vetru- zastavujem v  Partizánskom.
                       Celé putovanie meralo 2500km, trvalo 23dní,stálo 250€- ale hlavne STÁLO ZA TO! Spoznal som ďalší časť krásnej zeme, milých a príjemných ľudí,nadviazal nové a nezapomenuteľné priateľstvá a hlavne- vrátil sa v poriadku a bez nehody domov.

Cez Machnáč a Homolku

Víkend som využil na "horský" okruh- cez Machnáč, Trenčianské Teplice, Omšenie a Homolku. Premávka sa po odbočení na vedľajšiu cestu za Bánovciami nezmenšila. Po zavedení mýta aj kamiony riskujú jazdu po úzkej, kľukatej a kopcovitej ceste, aby ušetrili. V Trenčianských Tepliciach som kúpil kúpeľné oblátky a za Omšenie som prešiel cez lúky tri kilometre na cestu z Iľavy do Nitr.Rudna. Po ďaľších troch kilometroch stúpania oddychujem na Homolke pred 13-km zjazdom. Prejdem okolo nádrže a o piatej som doma po 110-tich kilometroch cez dve sedlá. Po dlhšej dobe slnečný a využitý deň.

Jesenné cesty

Tento víkend malo byť zasa slnečno-a aj bolo,i keď zrána teplomer klesol na 3°C.Miestny cykloklub prichystal akciu "Uzatvorenie sezóny",teda som opred desiatou čakal na mieste zrazu.Keď sa ani po 15-tich minútach nik neobjavil,vydal som sa na trasuvoľným tempom sám.Na Nitr.Rudne bol oddych a posilnenie z vlastných zásob-potom som pokračoval cez Bojnice a Nováky domov.Po necelých 80-tich km bol výlet ukončený jedným oroseným.
V nedeľu sa počasie pošpatilo,ale po jedenástej bola obloha jasná a čistá-slniečko začalo vyhrievať,škoda sedieť doma.Vydal som sa na prieskum okolia-na Cibajky(časť za Klátovou N.Vsou).Pozrel som pec na pálenie vápna,v Klátovej kaštieľ i tvrz a výletným tempom som sa po piatich hodinách vrátil ešte pred koncom F1.I keď to nebol bohvieaký výkon,na pretiahnutie tela to stašilo-lepšie ako sedieť doma!

Rumunsko tretíkrát-2007

RUMUNSKO TRETÍKRÁT (a nie posledný)- 27.6.- 11.7. 2007        1540km
Hodiny na žel. stanici Košice ukazujú  13.05 keď vykladám bicykeľ a všetko potrebné k prežitiu bez pomoci, pobalené v brašniach, upevňujem a po prvých kilometroch si zvykám na ťažšie ovládanie.Nasledujú nekonečné kilometre maďarskou pusztou,nocľah v opustenom viničnom domci a už je tu hraničný prechod Artánd.Od vlaňajška je Rumunsko člen EÚ,stačí iba občanský preukaz a po výmene peňazí je tu prvé veľkomesto-Oradea. 
           Zmena,oproti návšteve v r. 2002 je patrná na prvý pohľad- nové peniaze a lepšie silnice.Druhá zmena k lepšiemu priniesla i negatívnu stránku-väčšiu premávku na hľavných ťahoch.Našťastie sú tu metrové krajnice s kvalitným povrchom a tak pneumatiky svištia pri vysokom tempe.Počasie je príjemné(25°C,bezvetrie a pod mrakom), krásna príroda začína po odbočení z hl. ťahu za mestom Lunca-tu je aj prvé 10%-né stúpanie a to rovných 18km.Odbočka do Avram  Iancu – dedinky nesúcej meno po miestnom bojovníkovi za zrušenie nevolníctva- je pravá  rumunská dedinská cesta,pripomínajúca tankodrom (ale pokladá sa koberec-skôr vec nevídaná na vedľajších cestách). Muzeum v rodnom dome je zatvorené,vynahrádza to neďaleký 18metrový vodopád v peknej prírodnej scenérii. Z pastvin je prekrásny výhľad na okolité pohorie Bihoru s vápencovými bralami. Po návrate na hl. cestu a pár kilometroch kaňonom rieky Ariesul je tu druhá odbočka do Rosia Montana- bývalých zlatých dolov,kde ťažili zlato už starí Rímania.Teraz chce obnoviť ťažbu kanadská spoločnosť,ale pre problémy s vysporiadaním pozemkov miestni obyvatelia túto snahu bojkotujú- zatiaľ.
            Po nútenom prejazde miest Deva a Hunedoara je tu kláštor Prislop- domov pre prestárle rádové sestry s najstarším kostolíkom v Rumunsku. U vchodu fasujeme sukne (nepatrí sa navštíviť kostol s odhalenýma nohama) od 94-ročnej sestry z Polska.Po dohovore sa môžeme umyťa nabrať  pitnú vodu v miestnej  studničke. Kláštor je novostavba, ale v starom slohu,typickom pre všetky kláštory-dole arkády so stľporadím,na poschodí to isté a odtiaľ vchody do izieb, všade muškáty, upravený trávnik a štrkové cestičky.Kostol je pekný,za ním v parku upravený cintorín a v  hore jaskyňa- pustovňa.O druhej musím obliecť prvýkrát pláštenku a pomalu sa presunúť do najbližšej dediny,tu ma, po opýtaní sa na nocľah, ubytováva vedúca na poschodí miestneho bifé, zatiaľ prázdneho, a to bez akejkoľvek odmeny-nechce o tom ani počuť.Spravím jej  teda tržbu a dám si miestnu špecialitu-závitok s kuracieho mäsa plnený špenátom,zemiaky a paradajkový šalát. Ráno prší,ale kým sa pobalím a vyrazím,tak prestáva.
            V stúpaní k Petrosani je kláštor, kláštorný kostol sa opravuje- fotím iba nádvorie.Na parkovisku sa stretávam s kolegom cykloturistom z Bulharska, ktorý sa vracia s Talianska domov s priateľom na kamione.Vymieňame skúsenosti a e-mailové adresy.Nasleduje 30-km klesanie  kaňonom rieky Jiul až do Tirgu Jiu.Vľavo je masív Paringu,vpravoVulcanu.Cesta ide popod horami Paringu a Capatini až do Rimnicu Vilcea.Pred mestom sa skrýva najväčší  kláštorný 
komplex architekta Brincoveana,Horezu.V strede stojí kostol z r.  1693, ktorého vstup zdobí desať stĺpov a vyrezávané dvere z hrušňového dreva.Vnútorné  fresky sú očadené ohňom, ktorý tu zakladali tureckí nevolníci.Pôvodné odtiene farieb sú iba v reflektári rád. sestier a stoja za videnie. 
            Po šiestich kilometroch postavili craiovští bojari v 15.storočí kláštor Bistrita,takisto ženský.Rimnicu Vilcea je najjužnejším a najvzdialenejším bodom putovania- odtiaľ sa už približujem k domovu,pretože mierim priamo na sever,do údolia rieky Oltul.Idem,samozrejme proti prúdu, ale stúpanie je iba mierne. Mužský kláštor Cozia víta rytmickým tlkotom dreveného kladivka na trojmetrovú drevenú latu,zavesenú na povrazoch-takto sa  zvolávajú mnísi k modlitbe.   Mám šťastie vidieť mnícha priamo „v  akcii“.Kláštor založil Drakulov dedo,Micea Starší, ktorý je tu pochovaný.Konečne je tu najvyšší bod-priesmyk Turnul Rosu (354m n.m.),pomenovaný podla zrúcaniny stredovekej spartánskej  veže.Odohralo sa tu množstvo bojov medzi valašskými,transylvánskymi,  habsbur-skými,tureckými a nemeckými vojskami v posledných piatich storočiach.Blíži sa siedma hodina- tradičná to doba k utáboreniu sa a pretože údolie kľudné  miesto neponúka (svah, cesta, rieka, železnica a svah),dopriavam si prepychu kultúrneho nocľahu v motoreste Raul Vadului pred dedinou Ciinenii Mare. Za  17€ na osobu mám teplú vodu a sociálne zariadenie v dvojlôžkovej izbe. Po kúpeli,holení a praní si dávam teplú večeru(zeleninový vývar,čevabčiči  so ze- miakmi a pivko), chvílku posedím a o deviatej sa odoberám na kute. Ráno  si chcem dať raňajky,ale mám smolu-jedlo sa podáva až po desiatej . Po káve teda odchádzam-hlad zaženú vynímočne napolitánky a vitamínový nápoj z vlastných zdrojov.
             Za najbližšou zákrutou sa údolie otvára a začína fúkať protivietor-vichor. Bojujem s ním ľahkými prevodmi,ale aj tak idem iba 10-14 km/hod a sily ubúdajú,treba častejšie prestávky na dopĺňanie tekutín a kalórií.Do večera neprejdem viacej ako 103km a pred mestom Alba Iulia sa  ukladám v motores-tu,ktorý vyzerá skromnejšie,je o niečo lacnejší, ale mám aj raňajky.Jedlo je výborné a lacné-takmer ako u nás.Nad mestom čnie na kopci stredoveká  pevnosť a čo ma teší- vietor prestal.Popod Munti Trascaului po ľavej strane je tu Aiud „coby dup“,ako hovoria bratia Česi.Tu sa nachádza väzenie,v ktorom boli držaní sovietští špióni za války a po prevrate členovia Železnej gardy.Centrum sa môže pochváliť jednou z najstarších pevností v Transylvánii-bola postavená  r. 1302 a dodnes sa zachoval celý opevňovací val a osem veží.Za hradbami sa ukrývajú dva maďarské kostoly a historické muzeum,oproti stojí pravoslávny kostol.               Vedľajšia cesta do Buru sa vinie pomedzi skalnaté bralá Munti Trascaului,spočiatku úzkou roklinou vedľa potôčika, ktorá sa po pár kilometroch rozširuje,na svahoch stáda ovcí,u  potoka vojenský tábor,navôkol bralá a pastviny.Zrazu počuť typickú cigánsku muziku,husle hrajú do tanca,k tomu spev- za  zákrutou sa vynára maďarská dedina Rimetea a na návsi svadobný rej .Sprievod mieri k miestnemu obecnému domu.Tunajší oddych spestruje ľudová muzika, ktorá po chvíli   ustáva.Po niekoľkých  kilometroch musím zastať na krajnici-kolona omašlených aut so svadobčanmi, za mohutného trúbenia, uháňa naším  smerom. Pred kláštorom Rimet sa upratuje-čistia sa koberce a v blízkom kostole práve prebieha svadobný ceremoniál našich starých známych.
              Ďaľšou bočnou cestou,popod pohorím Muntele Mare po ľavej strane,sa terén podobá nášmu-striedavé stúpanie a klesanie nasleduje jedno za druhým a už je tu Luna de Sus a hlavná silnica z Cluj Napoca.Sotva odbočím na hlavnú, hlási sa opäť protivietor-vichor.Nastupujú ľahké prevody,12- km/hod, a pretože sa blíži šiesta,obzeráme terén na noc.Vľavo  sa objavuje kemp-skúšam šťastie.Volné miesto nieje problém,keď však zrátame poplatok za osobu a stan,beriem nocľah v prívese.Je to bez stavania,v pohodlí a s posteľami a iba o 5€ drahšie.Opäť využívam teplej vody a vetra k praniu všetkých prepotených vecí-do večera sú suché.Večeru si spravím  sám a  tým  čiastočne eliminujeme výdavok za ubytovanie.Po deviatej  je  mi  svet "gombička.
               Po ránu vietor neduje, čoho treba využiť a pretože je tu takmer rovina, fičím si to takmer 30km/hod.Nocovať mám v plánu pred Oradeou,čo aj dodržím.Na prechode nemôžem kúpiť nič-nieje tu žiaden obchod-s veľkými problémami zaženiem smäd posledným rumunským pivkom Timisoara,vymením leu za forinty a dávame sa do boja s maďarskou rovinou.Našťastie tu strávim iba jednu noc,ďaľšia už bude na Slovensku.Po 145km tradičná noc v kukurici pod  širákom-je jasno a horúco.
               Dopoľudne prejdem cez Tokaj a tu prvýkrát odbočím zlým smerom.Našťastie partia cyklistov ma navedie cez Erdobénye na správny smer.Je to ale  cez maďarský Zemplín-teda stúpanie 10km a začína pršať. Hurá do pláštenky a nasleduje dlhé klesanie,doplnenie kalorií a už je tu Hidasheméti.Posledné forinty utrácame za teplé jedlo,kávu a štamperlík Baraczpálinky. 
                Konečne doma! Mierime na Kechnecké štrkoviská-prespať pod rybárskymi prístreškami-ale smola.Cesta k nim je cez riečku,mostík má zamknutú bráničku. Idem teda do dediny a v krčmičke si dávam prvé „slovenské“.Pýtame sa na možnosť táborenia krčmárky tmavšej pleti, keď vystupuje mladý Róm zo zaparkovanej Alfy Romeo.Dávam sa do reči a po chvíli mi ponúka klúč od zámky na mostíku a druhý od maringotky s tým,že ich ráno  odovzdám na vrátnici. 
Neverím na toľkú náhodu a s povďakom prijímam.Druhý deň stojím na  stanici v Košiciach,lístky kúpené a pretože mám dve hodiny čas,chceme sa najesť. Bohužiaľ,na žel. stanici, ani na autobusovej,nieje žiadna reštaurácia- iba obchody a stánkový predaj vonku.Po nudnej šesťhodinovej ceste vlakom posledný krát nakladám brašne a o pol hodinky sa stretávam s rodinou, po dvoch týždňoch a 1540-tich kilometroch,nespočetných zážitkoch,stretnutiach s dobrými a tiež neskutočne milými ľuďmi.A zasa-dúfam,že nie naposledy!

Rumunsko druhýkrát-2002

  Rumunské monastýry 23.7.-2.8.2002

             V   pondelok   o   6.45hod   štartuje   preverenie   teoretických   znalostí   a   materiálneho  vybavenia v praxi-nastupujem do vlaku  směr Košice a vyrážam za poznaním prírodných krás a  historických zaujímavostí rumunského severu-kraja Maramures. Na stanici v Košiciach dôkladne  upevňujem  svoje  „všetko“ k bezpečnému prežitiu na bicykeľ. Ten je  odskúšaný  a zabehnutý v  lesoch a na poliach,čo zaručuje bezproblémovú jazdu po rumunských cestách a prípadné nástrahy  terénu.
            Nudnú maďarskú „pustu“ a lány kukurice zvládam za dva dni-s nocľahom vo vinici za  Abaújszantó. Popoľudni prekračujem hranice před Satu Mare, do večera stíham prejsť mestom a navečer sa uložiť v novostavbe garáže neďaleko cesty, kde strávim prvú noc v Rumunsku. Pokiaľ je  možnosť nocovať pod strechou, rád ju využijem-šetrím čas večer i ráno a navyše sa lepšie balí pod  strechou keď prší, než pod stanom. Ten navyše třeba sbaliť a viezť mokrý.
            Je  10°C,opar a samozrejme bezvetrie, to je na rozohriatie akuráne počasie. Čo však už  ideálne nieje, je  10-kilometrové stúpanie, ktoré nastáva  po 20-kilometrovej rovinke. Pretože nieje  prvé  na  tomto putovaní,  zvládam ho bez problémov a nasledujúce klesanie preveruje brzdy  i  ovládanie nemotorného bicykla. Idem iba  10km/hod a musím sa uhýbať dieram a hrboľom,hľadať  rovný/relativne/úsek  medzi  nimi. Konečne prvá   zaujímavosť-Sapinta. Nachádza  sa  tu   ojedinelý  cintorín-veselý. Náhrobky  pochovaných  sú   farbami  vyvedené-je  na  nich  malovaný  príbeh ,ako  majiteľ zomrel  vo  veselých   farbách.   Prezerám   jednotlivé náhrobky, aj  keď   miestny   jazyk  neovládam, niktoré sú veľmi trefné a pochopím dôvod aj podľa malby. Po prehliadke dobre padne 
odpočinok u domáceho „bíra“ v priľahlom „Bare“. Oddychová polhodinka dodáva kalorie a silu na  nasledujúce stúpania do Petrovy, po „dieravohrboľatej“ rádobyceste aj  dolu. Akože náročky sa mi  núka práve vpodvečer prázdny salaš takmer u silnice-čo samozrejme využijem k nocľahu.
          Vneďalekej dedinke dávam prednosť stádu kráv a koz,ktoré ide na pašu pod dozorom  obecného pastuchu.Potom sa musím vyhýbať „pozostatkom“ po  ich  putovaniu-na  kľzkom  je  havária natotata. Moisei-dedinka ktorou práve prechádzam, má podobný osud ako Lidice v ČR a Baláže na  Slovensku  -bola za vojny vypálená a zrovnaná zo zemou, obyvatelia postrielaní. Toto  prípomína vysoký kríž na kopci, kam sa ale(na moju  škodu)neidem pozrieť. Silnička sleduje tok  riečky Viseul,  samozrejme proti prúdu-teda do kopca a to je  šťastie, pretože je riadne rozbitá a  opačne by bolo asi lepšie ísť pešo. Moje frfľanie asi slyšel miestny Pánboh a na vŕšku sa povrch  mení   v   peknú   asfaltku-klesanie   si   môžem   vychutnať-prvýkrát   kvalitný   koberec   a   to   na   10- kilometrovom   padáku.Dovolujem   si   neobyčajný   prepych-   rýchlosť   takmer   40km/hod.!!!Pod  klesaním stretávam dva Angličanky, idúce naťažko opačným smerom-teda po peknej ceste hore a  po zlej dolu. Úprimne ľutujem tieto žienky a při zástavke sa tejto informácii očividno nepotešia. Po 
zdvorilostných frázach a krátkom „pokece“ sa lúčime a ja schádzam stále dolu kopcom až k údoliu  rieky Bistrity, za Ciocanesti si vypýtam povolenie u miestneho uja, kosiaceho lúku, na nocovanie  pod prístreškom na jej  kraji.Strecha nieje nič moc a pretože sa mračí,naťahujem na ňu plachtu a 
robím dobre. V noci začína pršať-do rána ale nieje po daždi ani stopa.
           Stúpanie po ránu sa stáva pravidlom-akoby som sa mal dostať do  správnej  teploty a  tempa v čo najkratšom čase. Po peknej  ceste to ubieha aj  do kopca a keď nasleduje takisto dlhé  klesanie,neprotestujem.  Mrákava  ma  stále  naháňa,  ale  neprší-čo je  dôležité.  Do  večera  stíham 
prehliadku monastýru Voronet, a pretože sa spúšťa dážď, zaisťujem nocľah pod strechou-tentoraz 
platený a  riadne predražený. Za jednu noc v perinách platím 250 000lei, čo je takmer 7euro!!! Za to sa  môžem podeliť ráno s domácim o kadibudku na dvorku a studenú sprchu pod pumpou neďaľeko!  Po ránu odtiaľ uháňam, ani pršiplášť mi neprekáža, tak som napálený pažravosťou domácich, ktorí 
by chceli žiť ako v kapitalizme ale pracovať ako v socializme-teda brať peniaze za nič.
           Neďaľeký monastýr Humor je bokom a proto jeho návštevu pochopitelne vypustím, po  šiestich kilometroch odbáčam z deravej betónky na prekrásnu(a asi nie veľa používanú)asfaltku na  Solcu-čo je malý  opevnený kostolík.Čaká ma  šestikilometrové  tiahle  stúpanie  a preto prestáva 
pršať(aby som sa nemusel dusiť pod pršiplášťom). Naľahko sa mi ide ďaľeko lepšie a ľahšie- priam  vystrelím do kopca a po chvíli je tu Sucevita- malovaný opevnený monastýr s jeptiškami, hotová  rozprávka.  Je   obkolesený   trojmetrovým   múrom   a   vstupné   mám   „zadara“.  K   nasledujúcemu 
monastýru- Moldovite-klesám a  preto mám jeho pôdorys  ako na dlani .Pred  vchodom   stojí  „ochranka“, člen mistnej domobrany a so záujmom sa vypytuje odkiaľže som. Monastýr je veľmi  pekný a asi známy, pretože na parkovisku  stojí  autobus belgický aj  francúzsky.V dedinke  o tri  kilometre nižšie doplňujem kalórie v bufé na križovatke a pripravujem sa na nasledujúce stúpanie  na pasul Tihuta(1226m).Po piatich kilometroch dobieham uja na horáku-rusína-idúceho na  salaš  opatriť statok(tri kravky a pár koní). Po dohovore ho nasledujem a prijímam pozvanie na noc. Salaš  je ale tri kilometre bokom v hore,  čo netuším. Pretože ma nič nenaháňa, pretrpím strastiplnú púť cez tri  potoky(prebrodenie)a už sa objavuje „salaš“-drevená   búda s kvalitnou strechou(čo je dôležité) a vedľa  stajňa pre  statok, ktorá je  o triedu lepšia. Kým si odstrojím umyjem  a  rozložím na spanie bokom pryčne baču, je späť aj s nadojeným mliekom. Rozkladá oheň, kým sa  rozhorí, zasyruje mlieko  a robí  syr-potom v kotli  do vrúcej  vody  sype kukuričnú múku  a varí  mamaligu-kukuričný varený chlieb, večeru aj  raňajky pre nás oboch. K tomu čerstvý syr a kúsok  slaninky  a  som  napchatý  do  popuku!   Po  modlitbe   sa  ukladáme  k  spánku-spím  lepšie ako v perinách(a bez poplatku).Ráno vstávame zavčasu-ujko musí do dediny(cez 6km)na rannú omšu.To mi vyhovuje,po raňajkách sa spakujem, poďakujem malým darčekom za nocľah a kým ovešiam bicykeľ, je ujko  preč.
              Pomalu a opatrne prekračujem potok a potom sa driapem skratkou do kopca na silnicu, tá je nado mnou-počujem jazdiť auta. Konečne som v sedle a stúpam na priesmyk Tihuta.Keď dorazím na vrchol,je tu desaťmetrový monument(ktovie na počesťčoho),lavičky a stolíky na  piknik-tie sú v plnej premávke aj teraz ráno. Počas mojho odpočinku tri razy prifrčí Dacia, vyskáče rodinka, odfotí  sa před monumentom a odfrčí preč-asi miestna  atrakcia.  Oddýchnutý  obliekam  vetrovku-nasleduje  25km-ové  klesanie po dobrom  koberci, čo je sladká odmena za  polovičné  stúpanie. Pred Prund-Birgaluui okupujem nový prázdny seník-zasa hotelový nocľah zadarmo!
             Při priechodu Bistritou navštevujem miestnu tržnicu a kupujem malé darčeky-cez Dej stále klesám   pozdĺž rieky Somesul.Po chvíli  začína   kvapkať   z  modrej oblohy-teda sa  nevzrušujem a to je chyba! Po piatich minútach obloha čierne olovenými mrakmi, ktoré  behom sekundy uvolňujú svoj obsah na zem. Nestíham ani zastať, nieto vytiahnuť pršiplášť a som mokrý do nitky-ešteže toho na sebe veľa nemám. Šprintujem čo sa dá a už sú tu prvé  domce dediny a hneď v druhom pozerá na tú spúšť domáci-keď ma zbadá, kýve,aby som sa  išiel  ukryť.Nedám sa núkať a už som pod strechou.Odkladám bicykeľ do stodoly ujko ma pozýva na pohárik  „na zohriatie“. Pretože sa blíži večer a stále leje ani z krhly,   pýtam sa na nocľah v stodole. Toto kategoricky zamieta a pozýva ma do izby-to bude môj  nocľah  a nie  stodola-čo by povedali  ľudia,  že ma nechal  spať v  stodole.Domáca pani pripravuje večeru a po nej ma pozýva k susedom-synovi s nevestou,  ktorý sa práve vrátil z roboty v Taliansku. Beriem žuvačky a cukríky pre deti a v dobrej partii popíjam vínko a čo 
to diskutujem s mladými po anglicky. Po hodinke sa ospravedlním a odchádzam spať. Ráno  stávam skoro, ale domáca ešte skoršie-už má pokľudenú hydinu a nachystané královské raňajky pre mňa(kukuričnú kašu so slaninkou,kyslú polievku s kukuričnými nokami a čiernu  kávu), ktoré musím zjesť-inak by to bolo považované za urážku. Horko-ťažko to do seba  nasúkam,po káve nezbytný štamperlík domáceho a pomaly sa zberám. Pred odchodom sa 
idem poďakovať  za prístrešie balíčkom kávy  a  ako protislužbu   dostávam  igelitku plnú zeleniny a ovocia(paprika,rajčiny,jabĺčka a hrušky). Je to priepastný rozdiel v jednaní-vo Voronetu 250 000 za prespanie a tu by sa urazili, keby som všetko nezjedol!!!
                Po nočnej búrke sa obloha vyčistila a je príjemné počasie.Pretože na trase nieje už nič  zvláštne, trielim ku hraniciam čo to dá. Nocujem v lesíku u cesty až v Maďarsku-pod plachtou. Poslednú   noc   sa   ukladám   před   Haniskou-za   prechodom,   už   na   Slovensku,   pod   rybárskym 
prístreškom u jazier po bágrovaní štrku. Do 8.20 som na nástupisku v Košiciach a po chvíli sedím v  rýchliku domov.
                Po deviatich slnečných dňoch-a dvoch upršaných-1230tich km a kope prírodných a  historických krás, som spoznal viac príjemných a sympatických obyvateľov ako tých druhých. Rád  sa sem vrátim aj nabudúce. 

Rumunsko prvýkrát-1997

Začiatkom
roka som rozmýšlal,ktorú zaujímavú krajinu navštíviť toto
leto. Pretože som sa posledné roky túlal po krásach svojej
rodnej zeme, malo by to byť za hranicami. Do úvahy prichádzala
Ukrajina, Polsko a Rumunsko. Polsko z dôvodu malej vzdialenosti
môžem navštíviť kedykoľvek a do Ukrajiny tohto roku treba
vízum za 10$-teda ostalo Rumunsko ako jediný kandidát.Prebiehajúca
zima ponúkla dostatok času na zhromaždenie informácií,študium
dostupných prameňov a stanovení hrubej trasy.Pre začiatok sa jako
zaujímavá (časovo,vdialenosťou a terénom)vykryštalizovala cesta
dlhá okolo 2000km na 15-17 dní-od Oradey cez Brašov,Bystritu a
Satu Mare.Na uvedenej trase sa vyskytovalo veľa pamiatok, hôr
a prírodných krás. Koncom júla sa umúdrilo počasie, nastal
čas dovoleniek a tak som sa vydal na cestu.

Vlak ma vyložil v Košiciach aj s bicyklom a batožinou,ktorej váhu som dômyselne rozložil na nosiče vpredu a vzadu. Mal
som zo sebou všetko dôležité k prežitiu celej cesty, potraviny a varič na zabezpečenie dostatočného a pravidelného prí-
sunu kalorií, potreby na spanie pod širákom kdekoľvek a samozrejme hygienické,na úpravu zovňajšku.Toto všetko sa pomes-
tilo do štyroch brašien- náradie a náhradné diely boli v brašničke pod rámom.Okrem prasknutia rámu by ma nemalo prekva-
piť nič,čo by som neopravil bez cudzej pomoci aj v pustatine.Táto krajina totiž neoplýva cykloservismi a vybavením náh-
radnými dielcami na bicykeľ môjho typu-na Ukrajinu by som snáď niečo zohnal aj tu.Keby som mal brať do úvahy všetky va-
rovania, ktorými ma vybavili kamaráti a známi,tak bysom túto krajinu nenavštívil nikdy.Rozhodol som sa zariskovať,nepú-
tať pozornosť drahým oblečením a vybavením a pribalíť pár drobností tu vzácnych a bežne sa nevyskytujúcich,ako darčeky 
za ochotu(žuvačky,bujony,kávu a cigarety),a dúfať,že dobrí a ochotní ľudia sa nájdu všade,tak ako darebáci.Veď okradnúť
ma môžu kedykoľvek aj doma.Po malom zdržaní,spôsobenom umiestnením batožiny na bicykeľ a počiatočných kilometroch,pri 
absolvovaní ktorých som si privykal na riadenie neohrabaného tátoša,sa dostávam do tempa a po chvíli som za mestom. 
Kilometre ubiehajú a ani sa nenazdám,je tu prechod v Haniske.Po nezbytných formalitách som v Maďarsku,ktoré,ako nutné 
zlo,musím ľen prejsť.Do Oradey je to cez 200km,teda budem tráviť noc aj tu.Do večera som v Abaújszantó,malej dedinke,za
ktorou nocujem,dúfajúc,že je to jediný nocľah v Maďarsku.Rána sú,ako väčšinou,slnečné,tak cesta ubieha mílovými krokmi.
Bohužiaľ blúdim po zlom odbočení,teda musím nocovať ešte raz v puszte.Ochotný ujo(čo je hviezdna výnimka),mi núka nocľah
v nedaľekej maringotke(potom,čo som sa uložil za jeho záhradou),čo s vďakou prijímam a polohu u rieky využívam na veľkú
očistu seba, výstroje a bicykľa.  
Vynovený prekračujem hranice a konečne som v Rumunsku.Po chvíli prechádzam Oradeou-mestom veľkosti Trenčína(teda krajské)
a dostávam sa do kontaktu s mentalitou Rumunov.Po výmene peňazí som milionár-za 30DM dostávam 1 350 000 lei.V prvom ob-
chode však zisťujem,že ceny sú tomuto kurzu úmerné.Najnižšia bankovka je 10 000 leu a takmer nieje vidno jej hodnota-iba
podľa farby zisťujem jej výšku.Ceny sú o niečo vyššie ako u nás,ale domáci si moc utrácať dovoliť nemôžu.Životná úroveň 
je nižšia-ľudia sú však zvyknutí si väčšinu dorobiť a zaobstarať sami-hlavne na dedinách.Preto na dedine nekúpite mlieko
a mliečne výrobky,mäso a pečivo.Každá rodina má roľu,kravku,koňa,prasiatko a obilie z vlastnej produkcie,v obchode by 
tovar nik nekupoval.U každého domu je pec na pečenie chleba-aľebo jedna v dedine,pečivo je teda čerstvé-domáce.Před Be-
iusom nocujem a zajtra si chcem pozrieť najväčšiu ľadovú jaskyňu v Evrópe-Scarisoaru. Už v noci však počujem bubnovanie 
na celtu–najskôr jemné,ale po polnoci sa mení na intenzívny dážď.Pokiaľ to bude pokračovať,jaskyňa sa musí zaobísť bez 
mojej prítomnosti.Po chvíli teda nadväzujem na prerušený spánok so želaním slnečného rána,ktoré je ešte ďaľeko.Prvýkrát 
tohoto roku naťahujem pršiplášť a pomalým tempom  štartujem do nového dňa.Keď prechádam okolo odbočky ku jaskyni a vidím
jej povrch,neľutujem,že túto evrópsku raritu neuvidím.Silnica kvalitou pripomína lepšiu polňačku a teraz-za dažďa-bude 
ako tankodrom,teda pokračujem ďalej.To ešte netuším,že kvalita povrchu tunajších ciest sa rapídne líši od nášho delenia.
Tunajšia okreska pripomína našu polnú(lesnú)cestu počas jarných prác a silnica 1.triedy našu okresku po zime.Po 12-tich 
km stúpania opatrno klesám do podhorskej dedinky,ktorá vyzerá opustene.Pretože sa blíži večer a všade je mokro,naokolo 
žiadny úkryt a stavať stan v daždi nieje vôbec med,beriem vážne prvú ponuku „zimmer frei“.Cena je celkom úmerná pohodliu
- 180Sk za nocľah,teplú kúpeľ,večeru a raňajky.Na uvítanie a zohriatie padne štamperlík domácej,po kúpeli teplá večera a
noc pod pravou ovčou kožušinou.Popritom sa snažím vyzvedieť čo to o tunajšom živote.Domáci sú dôchodci s hospodárstvom a
gátrom,bývajú spolu so synom.Dôchodok je na prilepšenie,živí ích hospodárstvo a gáter,na ktorom pília pre celú dedinu.
Chlieb si pečú zo svojho obilia,zomletého v dedinskom mlyne,mlieko a syr majú od svojich kráv,mäso z dochovaných prasia-
tok.Druhý syn a jeho žena pracujú v mestskej banke s platom 250-300$.Preto som sa to dozvedel-ako jedni z mála hovoria 
po nemecky.V škole sa učia povinne francúzsky,zatiaľ čo my sme sa drvili ruštinu.Bohužial,francúštinu neovládam zasa ja.
Po raňajkách a obligátnom štamperlíku na cestu sa vyrovnávame a odchádzam- pod pršiplášťom-ako inak.Po hodinke ale pres-
táva a ja s úľavou dávam pršiplášť dole-hneď to vyzerá lepšie a cesta ubieha rýchlejšie.Veľa optimismu to však nepridá- 
predpoveď počasia nieje na najbližšie dni povzbudivá.Utešujem sa tým,že tu v najbližších dňoch nebudem.Za Sebesom sa za-
čína stúpanie k priehrade Lacul oasa,aspoň že po celkom dobrej ceste.Po prechode prehradnej hrádze sa ale kvalita pomaly
vytráca priamou úmerou k stúpaniu.Povrch sa mení na volnosypaný makadam veľkosti peste-takto idem takmer 15km.Konečne 
som na konci stúpania a začína klesanie- predtým ale popri oddychovej prestávke obdivujem prekrásny pohľad na okolité 
hrebene pohoria Sebes,Cibinul a Lutru,ktoré sa tiahne do diaľky.Klesanie je cez 12km,ale idem pomaly pretože,tu nedávno
prebiehala ťažba dreva-na tejto strane nepršalo,čo je dobré,inak by tadiaľ prešiel iba tank.Dnešné horské putovanie kon-
čím u rieky v  Obírsia Lotrului- výletnom  mieste domorodcov,ktorých je tu na Daciách neúrekom.Uklidím sa trochu bokom,
ale aj tak počujem dlho do noci naplno pustené tranzistoráky.Čomu sa ale poteším,je predpoveď na zajtra-bude slnečno.
Tomu verím-kým zaspím,vykukne mesiac a zablikajú hviezdy. 
Kým pobalím a najem sa,je teplo a jasno.Chcel som pokračovať na Novaci,ale minul som odbočku a po piatich kilometroch sa
nechcem otáčať, pokračujem na Petrosani.  
Klesám po „dobrej“ceste a som tu.Petrosani je centrum baníckej oblasti,všade samé uhlie a bánske veže,čierna špina uhel-
ného prachu je všade.Jeden úsek cesty prechádza priamo cez dvor nedaľekej bane-iba dvihnutá rampa upozorňuje na banícky
areál.Jeden pekný úsek strieda druhý,pohľad na okolité pohorie je pastva pre oči nielen pre sýtu zeleň trávnatého poras-
tu, ktorý žiari na nezalesnenýyh plochách. Ani sa už nečudujem,že nieje vidno burinu a bodliaky–všetko je buď vypasené,
volne pobiehajúcím statkom,aľebo je tráva vykosená.Niekoľko raz sa mi stalo,že ďaleko od civilizácie sa z hory vynorily
kravy, kone a brav.Raz som musel čakať takmer 10minút,kým cez cestu neprehnali stádo asi 1000 ovcí.Vodiči sú na to zvyk-
nutí a nikde nevidno v priekope prejdenú zver-čo je na Slovensku bežné.V dialke vidím Horezu-prvý monastýr,na ktorý som 
zvedavý.  
Vstupujem do brány, vo fortni(vrátnici)platím za vstup asi 40Sk a dostávam zásteru ktorú si musím uviazať kolem pása,aby
som zakryl holé nohy.Bicykeľ parkujem za bránou a obdivujem vnútorný kostol v strede nádvoria obkolesenom vysokým múrom 
a budovami.Sú tu pravoslávne jeptišky.Po zaparkovaní začujem čudné zvuky-pozerám,odkiaľ to vychádza.Spoza rohu sa vynára
jeptiška s trojmetrovou drevenou latou,na ktorú udiera v pravideľnom rytme krátkou paličkou a obchádza nádvorie.Takto 
prejde tri razy a odkladá latu do kúta.Pochvíli ju nasleduje druhá a tretia- popritom sa modlia. 
Kostol je prekrásny-vnútri je prítmie a voní kadidlo,sú tu samé zákutia- je dosť členitý.Vonku je  nádvorie upravené,
pestený trávnik a dlažba z prírodného kameňa dodáva na lesku.Za jedným múrom je malá branka do pečlivo udržiavanej a ob-
hospodarovanej záhrady a sadu.Odtiaľ pochádzajú potraviny pre kuchyňu. 
Po niekoľko ďalších dní prechádzam malebnými dedinkami s drevenicami a vyrezávanými vrátami do dvorov.Před každým sedia 
na lavičkách vyhrievajúce sa tetky,ujkovia hrajúci karty,šachy a bafkajúci z fajok-všetky domáce práce sa robia práve tu
na nádvorí.Pradie sa vlna,tkajú koberce,čistí hydina,preberá ovocie a zelenina,klábosí-všetok spoločenský život sa odoh-
ráva práve tu,na verejnosti.Sem ešte nedorazila západná kultúra,kde je každý rezervovaný a uzavretý so svojmi problémami
a starosťami.Tu sa všeci delia o radosť aj smútok-ako kedysi aj u nás bolo zvykom.Dúfam,že toto tu ešte dlho ostane. 
Pokračujem cez Lacul Rosu.To je jazero,ktoré vzniklo zosuvom obrovského množstva zeminy do riečky Bicaz a prehradilo ju.
Voda je čierna,trčia z nej uhynulé stromy ako v rozprávke- sú tu malé kúpele a prvýkrát stretávam zahraničných turistov.
Je tu autobus z Izraela-židia v klobúkoch,s typickými účesmi a ženy s  šiatkami obzerajú tento zázrak prírody.Tu si od-
dýchnem a pretože sa blíži večer,mal bysom pohľadať miesto na noc.To aj po chvíli nachádzam u vody jazera-kúpem sa,dokon-
ca si aj zaplávam na malý,ostrovček na ktorom rastie moja večera-takmer kilový hríb nachový,u nás veľká vzácnosť.Stačil 
na  večernú polievku a praženicu- ostalo aj na ráno. 
Riečka Bicaz naberá na sile a prechádza úzkou súteskou,ktorá je jednou z turistických  atrakcií.Pomalu idúci prezerám 
kaňon vymletý riekou,v strede ktorého sa na širšom  mieste rozkladá trhovisko s ľudovými výrobkami.Sú tu pletené ovčie 
svetre,koberce,čapice,rukavice,drevené vyrezávané sochy,obrazy,náradie,príbory vyčinené kože a rôzne dárkové predmety. 
Tu kupujem jelenicovú kabeľku dcére a drevenú lyžicu sebe.Prvé město evrópskeho štýlu je Reghin-upravené,všade záhony 
ruží,obchodné centrá a banky.V prvom hračkárstve objavujem darček pre syna -terénny džíp s prívesom.Po prehliadke stíham
do večera prejsť cez Gherlu a Cluj-Napocu 185km ku hranici,kde trávim poslednú noc v Rumunsku neďaľeko Petey. 
Na prechode si dám posledné rumunské pivko za posledné leu a cez maďarskú pustu preletím zvyšných 200km.Večer po ôsmej
už prekračujem slovenské hranice a v neďaľekom opustenom kameňolome sa po kľudnej noci dávam do poriadku-prezliekam sa 
do čistého,pucujem bicykeľ,o 8.30hod stojím na nástupisku stanice a čakám na vlak domov.Pozorujem ubiehajúcu krajinu cez
okno kupé a tohtoročné putovanie sa stáva minulosťou.Táto krajina je ale natoľko veľká a rozmanitá,s pestrou kulturou,
prírodou, pamiatkami i ľuďmi,že to isto nieje posledná návšteva.         

Rumunsko štvrtýkrát 22.7-2.8.2009

Konečne nastal deň odchodu na veľkú cestu-12-dňové putovanie okolo Dunaja v Rumunskom Banáte-a to aj s cestou tam a späť.Do Košíc sa prepravím vlakom a odtiaľ po "svojích".O pol šiestej ráno sa nakladám do motoráčika v Rybanoch,lístok na IC-čko z Trenčína vo vačku aj s rezerváciou pre bicykeľ. Človek mieni,osud mení-po príchode do Mníchovej Lehoty mešká protispoj(križujú sa tu) asi 20 minút,pretože si v Opatovciach jeden človek uzmyslel skončiť so životom skokom pod vlak-práve pod tento spoj.V Trenčíne IC-čko nestíham a musím čakať hodinu na normálny rychlík,ktorý je v Košiciach o tri hodiny neskôr,teda o pol druhej po obede.Tým sa to pekne začína-nehovoriac o tom,že pred odchodom som každý deň-po celý týždeň,mal defekt a musel som vymeniť plášť za starší,ale-dúfam-odolnejší vôči prepichnutiu.
Po druhej som konečne za Košicami,slnko praží(je 35°C v tieni)a ja si pomaly zvykám na jazdu zo záťažou 20kg-je to ako malý tank.Cez Maďarsko to zvládam na dva nocľahy-prvý vo viničnom domčeku pred Tokajom a druhý na rovinke v kukuričnom poli asi 100m od cesty.Tretí je už v Rumunsku za Craiovou v altánku pre turistov a drevorúbačov,tiež asi 100m od cesty.
Pokračujem cez Faget do Baile Herculane-Herculových kúpeľov,mestečka zovretého medzi skalami,kde sú termálne kúpeľe.Prechádzam najvyšší bod cesty-priesmyk Poarta Orientala(1250m).Na odbočku do kúpeľov prichádzam po piatej hodine-ubytujem sa teda v rozostavanom a opustenom moteli u cesty a ráno prezriem kúpeľe.Po návšteve mestečka a okúpaní sa vo verejne prístupných prírodných bazénikoch v hore sa vraciam na hlavnú cestu,naposledy sa pohľadom lúčim so svojím noclažiskom a pokračujem v klesaní k Dunaju.Cestou ma spomaluje havarovaný kamion(asi so šrotom),ktorý vyšiel z cesty v miernej zákrute a prevrátil sa.Po niekoľkých kilometroch cítim vlhký vzduch,cesta sa točí a za zákrutou sa vynára Orsova a samotný Dunaj-som na najvýchodnejšom bode cesty,odtiaľ sa už pomaly vraciam a približujem k domovu.Rovno za Orsovou čaká prvá nástraha.Aby som si nemyslel,že cesta popri rieke bude iba mierne stúpať,je tu 11%-né stúpanie ponad mesto(asi 3km),ktoré obchádza úžinu so strmými skalami,kde nieje cesta.Nasleduje zjazd do dedinky,kde stretávam u miestneho bistra asi 12-člennú zmiešanú skupinu cyklistov-prišli ráno do Sv.Heleny autobusom z Brna a pokračujú k Železným vrátam na srbskú stranu a po nej naspäťdo Brna.Práve diskutujú s dvojicou cyklistov zo Švédska-sú na ceste už tri týždne a idú do Istanbulu-odtiaľ letecky domov.Škoda,že som ích nestretol skôr,mohli sme pokecať.
Po pár kilometroch som zasa u Dunaja a povrch cesty sa strieda-od asfaltového koberca cez šotolinu po kamenistú cestu.V podvečer prechádzam kolem opustenej stavby u Dunaja-neváham a je tu prepychový nocľah aj s kúpeľom v Dunaji.Ráno ma čaká pár kilometrov na odbočku do hôr-k českým osadám. Vpravo je rozostavaný kostol-strážca ma nechce pustiť dnu(ani ja nechcem ísť-teda žiadny problém)a ani sa nechce nechať odfotiť-robím to potajmu.Za nasledujúcou dedinou stretávam dvojicu cykloturistov a na otázku "Where are you going and from?"dostávam odpoveď "To the Baile Herculane and from Slovakia"-a sme doma,ďaľej pokračujeme po slovensky.Je to dievka s nemeckým priateľom a idú opačným smerom ako ja.Dostávam rady na ubytovanie v Garnicu a ohľadne cesty na Sasca Montana – lúčime sa.Zasa som zabudol na e-mailovú adresu!Po siedmich kilometroch strmého stúpania(kde sa "cesta" chvílami mení na vyschlé koryto potoka) a striedavej jazdy a chôdze som konečne v dedine na hrebeni pohoria.Ubytovávam sa a vydávam sa pešo pozrieť 5km vzdialené "vodenice",vodné mlynky,v ktorých si stále dedinčania melú obilie.Je ích päť nad sebou na potôčiku.Sú to otvorené prístrešky s turbínkou a mlecím zariadením-kto príde spustí,pomelie,zastaví a odíde-žiaden problém.Akurát odchádza skupina,ktorá je tu od rána-zomlela vrecie obilia,upiekla pre turistov koláče a nakladá sa na traktor so zapriahnutou koňskou vlečkou-pozýva ma zviesť sa.Prezriem teda iba prvý mlynček,nafilmujem a nasadám.Ujko sa "potužuje" cujkou-miestnou pálenkou z dvojlitrovky od Pepsiny a ponúka ma.Abysom neurazil,omočím pery a otrasiem sa-je to silné a teplé-stačilo.Ujko stavia ešte asi tri razy a "posiluje"svoje šoférske umenie-našťastie sa nič nestalo a sme v poriadku v dedine.Večer ma pozýva na pečenú rybu s čerstvým pečivom-má pekáreň a ryba i pečivo boli ozaj výborné.Keď sa vraciam okolo krčmy na návsi,prichádza autobus z Náchoda s prívesom na bicykle s turistami-dvaja sa ubytujú u domácej ako ja.Táto dedinka je štát v štáte-hovorí sa tu česky,platí českými korunami a tak mám pri platení problém-české nemám a je treba prerátať cenu z českých na € a z € na leu(bolo to 35oKč za noc a stravu,inak 150Kč za noc).
Ráno odchádzam a po 12-tich kilometroch pustinou(s jednou dedinkou v strede)som v Sasca Montana a na asfaltke.Po terénnej etape a stúpaní nad Gradinari spím za kríkmi u cesty na krásnom palúku.
Ráno vstávam skoro a o siedmej(našich šesť)som na ceste-treba prejsť zrána čo najviac,než začne pražiť slnko.Dnes posledná noc v Rumunsku-zajtra prechod do Maďarska cez Cenad.Idem kolem vyrezávaného kríža v Dente a pamätníka bojov v Biledu.
Po kľudnej noci mám v úmysle utratiť lei za nejaké darčeky-prechod je však pustý-mením až na maďarskej strane na €,z nakupovania nieje nič-nieje kde.Posledná noc v Maďarsku(Kiskôrôs)v kukurici a po poľudni som v Komárne,nocujem za Hurbanovom-konečne domáca strava i pivko-večer nevarím.Nocujem na plácku v roli,nedaleko cesty nad Hurbanovom a dolieha ku mne večer muzika z miestnej diskotéky.Ráno takisto nevarím,raňajkujem u benzinky obloženú bagetu a colu.O šiestej sa zvítam s rodinou -konečne ozaj doma po 12-tich dňoch,1500km-och za úmorného vedra(35-38°C v tieni a niekedy až 55°C na slnku),plný zážitkov a zaujímavých stretnutí-no prosto super!Doporučujem ako lacnú dovolenku s poznaním veľa krás,pamiatok a dobrých ľudí-celý tento špás stál 80€ sakumpikum-teda so všetkými nákladmi-a to nieje zlé,čo poviete?

Ďaľší vydarený víkend

Tento víkend som prezeral zaujímavosti blízkeho okolia.V sobotu sa vydávam na okruh do Trenčianských Teplíc-tam cez Trenčín a späť cez Marhát a Bánovce.
Je krásny deň a tak prichádzam práve na začiatku omše v miestnom kostole.Ako "neznaboh" neruším veriacich,na lavečke počúvam hlas farára a melódie varhán,linúce sa otvorenými dverami na pešiu zónu-a niesom sám.Pred kostolom stoja a na lavičkách sedia mnohí,ktorí sa nevmestili dnu.Kázeň končí a ľudia sa rozchádzajú-idem tiež obzrieť krásy-a jedna "hanebná"sa núka k obdivu priamo v centre.Je to chátrajúci objekt,ktorý isto nerobí peknú reklamu mestu. To pešia zóna oproti je niečo iné-po pravej strane pekne opravené historické budovy kontrastujú s modernou budovou liečebného domu. U fontánky sa napijem vody z liečivého prameňa a už môj nos dráždi vôňa kúpeľných oblátok,linúca sa z neďaľekej budovy.Kupujem domov a na "košt"jeden do ruky. V parku oddychujem na lavečke. Podesiatujem,pozriem tabuľky na Moste slávy a po dvoch hodinkách sa na pravé poľudne pripravujem na nasledujúce stúpanie na Marhát.Konečne sú tie tri kilometre za mnou a nasleduje opatrný zjazd-na ceste je stále zimný posyp,na ktorom sa šmýka. V Motešiciach odbáčam na Krásnu Ves,aby som nebol doma skoro. Prezerám si kaplnku a dva pôvodné domy,ktorá asi čoskoro zmiznú pod modernou zástavbou. Pokračujem cez Timoradzu,Bánovce a Rybany a po tretej hodin som doma.
Nedeľné ráno nieje také pekné, ale podesiatej sa vyjasňuje-teda cez Látkovce a Jankov Vŕšok sa vydávam pozrieť románsky kostolík v Kšinnej v jarnom háve.Stúpanie z Látkoviec na Jankov Vŕšok mám za sebou a po opatrnom zjazde som v Uhrovci.Po ďaľšej hodinke stojím pred kostolíkom.Je stále stejný,ale pôsobí na mňa zvláštnym čarom-predstavujem si,ako sa sem ľudia štverali z dediny, aby boli bližšie k Bohu.Odtiaľ sa otvára krásny pohľad na dedinu pod nami a na siluetu Strážovských vrchov. Keď sa "namaškrtím"pohľadom (i cereálnou tyčinkou,spláchnutou bylinkovým čajom s medom),odchádzam prírodným tunelom naspäť. V Uhrovci sa nestavujem,bol som tu nedávno-a cez Bánovce uzatváram okruh opäť po tretej doma.O chvíľu sa spúšťa jemný dážď,ktorý ale o niekoľko minút ustáva-mal som šťastie!

Prvomájový víkend

A máme tu máj(lásky to čas,hrdliččin zval ku lásce…)-ďalej to poznáme(bozk,randenie,milovanie,svadba,děti)-a nastáva tvrdá realita každodenného kolotoča. Popritom akosi pomaly zabúdame na to pekné,čo nás spojilo-až sa život po rokoch usadí v stereotype.Nedopusťme,aby sa to stalo práve nám,snažme sa každý deň malými pozornostmi dávať najavo svoju lásku a potrebu blízkosti partnera,aj keď si to nevšíma.Veď čas je ako voda-malá kvapôčka nespraví sama nič-ale po rokoch pôsobenia vymelie aj v žule dolík!
Prvomájové ráno bolo presne také,ako malo byť-slnečné.Po nezbytnom bozku(aj keď nie pod rozkvitnutou čerešňou-odkvitli pred dvoma týždňami)pod perinou sa hotujem na Deň otvorených dverí do Topoľčianok.Prichádzam zavčasu(po deviatej),akurát začínajúniektoré body programu-otvorenie žrebčincajazdy na koči v parku,ochutnávka vín na nádvorí zámku a trhy v priľahlom priestranstve.Po prehliadke všetkého(a zvečnienia zaujímavého)si idem oddýchnúť do tieňa nedaľekého bistra pri orosenom nealku.Stihol som to práve včas-po obede sa davy ľudí zo všetkých kútov Slovenska hrnú z preplnených parkovísk na štadion,kde o 14.30 začne oficiálny program s drezúrou koní,parkúrom a programom.To je síce lákavé,ale predstava,že by som stál na jednej nohe(a to možno nie na svojej)ma prehovorila k pomalej ceste domov.
V sobotu fúka krutý vietor-vybehnem iba na kondičnú jazdu po okolí a nechávam ďaľší výlet na nedeľu.Tá je opäť slnečná,aj keď zrána je chladno.To prekonávam rýchlejším tempom jazdy a pred desiatou som v Trenčianských Tepliciach.V kostole práve prebieha omša-ľudia stoja aj vonku.Na promenáde korzujú návštevníci a pacienti-pridávam sa k nim.U fontánky ochutnám liečivú minerálku "vajcovku"-sírovodíkovú vodu,ktorá je slabším odvarom bývalého prameňa v Karlovej Studánke v Jeseníkoch(ktorý už tiež nemá tú "pravú silu").vystojím rad na nezbytné "kúpeľné oblátky",pozriem Most slávy a oddýchnem si v parku-na lavičke sa posilním banánom,zapijem minerálkou(ktorú doplním do fľaše na cestu) a pomaly sa vydávam cez Machnáč(známy to kopček na trénink cyklistov-3km v priemere 12-14% od T.Teplíc a 4km 8-10% od Bánoviec),Motešice(žrebčinec),Krásnu Ves,Timoradzu a Bánovce domov.Cestou si pozriem zaujímavosti,zachránim užovku lesnú pred smrťou-vyhrievala sa na teplom asfalte v strede cesty-a po tretej si užívam osvieženie studenej sprchy doma.
Navyše som získal tip na budúci víkend-v Novom Meste sa koná jazda historických automobilov-teda dôvod na návštevu Beckova a Čachtíc popritom-ak sa vydarí počasie!

Za krásami okolia

Nedeľa sa priam núkala na turistiku.Pretože sa hlásil o svoje riadny vietor,rozhodol som sa "ukryť" pred jeho vplyvom do hory.Vybral som sa za poznaním okolitých zaujímavostí,ukrytých v lese a tak som vybabral nad nepríjemným vetrom.
Za Brodzanmi som po lesnej ceste vystúpal k bývalej chate Ondrej a odtiaľ po vrstevnici na samotu Hlboké.Po krátkom klesaní na rázcestie sa znova vnáram do lesa a stúpam na najvyšší bod výletu-na Vrchhoru.Na odpočívadle u Božích muk desiatujú dvaja kamaráti z Pažite-prisadám si na krátky "pokec" a po chvíľi pokračujeme každý svojou cestou.Konečne som na Vrchhore-odteraz iba klesám,najskôr na hl.cestu (nad Skýcovom),s ktorej po kilometri odbočujem na lesnú do Drahožickej huty a V.Uheriec.Od priehrady už po asfaltke domov.Pekných 37km-na biku,samozrejme.